Naš odchod bol 15. jan. 2007 zhruba o 3 ráno na letisko. Všetci sme boli strašne nadšený ,že konečne o pár dni budeme kajakovať na super vlnách a rieke.
Cesta bola dosť strasti plná a vôbec sme netušili do čoho ideme a ako to tam bude vyzerať. Po 10 h letu a 4 h prechodu z letiska Entebbe do kempu Hairy Lemon , kde sme chceli stráviť nejaký ten čas kým sa trošku oťukáme sme boli úplne hotoví a hneď ako sme dorazili na miesto ,čo bolo okolo 3 h ráno sme postavili stan , zaľahli spať a tešili sme sa na ráno a na vodu. Hneď ráno nás už čakali raňajky a potom kajakovanie jupiií!!!
Pri kempe sú na rieke hneď 2 vlny , samozrejme záleží na vodnom stave, ráno bola nižšia voda a po obede vďaka elektrárni, ktorá bola po prúde hore voda stúpala. Každý deň sme teda strávili celú dobu trénovanim.
Okrem kajakovania na vlne sa dalo ísť splavovať spodnejšiu časť Bieleho Nílu z názvom sekcie deň 2 a to tak , že v kempe nám objednali dodávku ,ktorá nás vyviezla na začiatok úseku a potom sme splavili až do kempu.
Cesta hore bol perfektný zážitok ,pretože sme šli asi hodinu proti prúdu na korbe nákladného auta a sledovali sme okolitý život ,kývali sme deťom a natáčali sme a fotili čo sa dalo. Keď mam pravdu povedať miestami som sa dosť aj bál ,pretože pre človeka z betónovej džungle je to trosku šok a hlavne ,keď sme fotili a točili tak po nás miestami aj hádzali nejaké to ovocie.
Tak asi po hodine jazdy sme dorazili na miesto ,kde sa nasadalo na vodu. Úsek začínal vodopádom s názvom Kalagala falls ,čo bol asi ťažko povedať ale asi 7 m vysoký vodopád s dosť veľkým prietokom. Po dlhšom rozhodovaní sme sa doňho nakoniec pustili a bol to super adrenalínový zážitok.
Za vodopádom nasledovalo ešte asi 5 ťažších perejí a medzi nimi veľa stojatej vody.
Po týždni za nami dorazila druha partia ľudí a to Tomo , Palo , Smolík , Jirka a Palo Andrassy starší , čiže nás tam v kempe bola Slovenská prevaha.
Keďže sme chceli preskúmať aj iné úseky rieky vydali sme sa proti prúdu rieky smerom k mestu Jinja a ďalej smerom k Bujagali falls , čo sú vodopády a zároveň začiatok sekcie rieky deň 1. Ubytovaný sme boli v kempe Eden Rock resort a môžem povedať ,že je to veľmi pekný kemp.
Hneď ďalší deň sme sa vydali poznávať nové úseky rieky. Začiatočná perej sa volala Kladivo, problém bol len nepadnúť na ľavú stranu ,ktorá bola životu nebezpečná a trebalo sa teda za každú cenu držať v pravo.
O kúsok ďalej bola ďalšia perej ,ktorú som už spomínal a to Bujagali falls. Tá sa chodila aj z prava aj z ľava stredom to bolo celkom o život , samozrejme Nina si to nechtiac dala aj stredom , asi som ešte nikdy nebol v takom strese!!!
Po pár 100m bola perej Fifty Fifty , vlastne to bola iba jedna velikánska vlna v strede a potom pár malých za. Následne išla perej Total Ganga ,podla mňa jedna z naj ,pretože asi nikdy som to neprešiel rovnako , veľké vlny a válce. Ugly Sisters bola perej kanálom v ľavo a v pravo sa šlo na perej s názvom Silverback co boli len „wavetrance“ ( obrovské vlny za sebou ). Ugly sisters bola jedna z tých ľahších ale zato s perfektnou vlnou na trénovanie v strede. Tam sme strávili ďalšie 2 týždne trénovanim.
Medzičasom sme sa dohodli , že by sme sa pozreli aj na safari. Vďaka oragnizácií pána Andrassyho sa to aj podarilo. Cesta na safari trvala 1 deň ( zhruba 350km ) cesty od Bujagali falls cez Jinju , Kampalu až do národného parku Murchinson , kde sa samozrejme nachádzali aj známe Murchinsonske vodopády. Kedže pre Uganďanov slovo diaľnica znamenala cesta 3 triedy tak tých 350km nám trvalo celý celučičký deň. Samozrejmosťou bolo aj to že z 350km dlhej cesty bola betónová cesta dlhá len asi 130km , zvyšok už len výmoly na prašnej ceste.
Dorazili sme do kempu v parku niekedy zhruba pred 9 a hrozne hladní a vyčerpaní sme si sadli do baru k studenému pivu . Následujúci deň bol dosť pre nás náročný ,pretože budík sme mali nastavený na 6 a hneď po raňajkách sme išli na safari, kde sme strávili celé doobedie na korbe matatu ( dodávka ) a na ostrom slnku so snahou ,čo najviac natočiť a nafotiť. Na začiatku sme mysleli ,že to nebude nič moc,ale keď sme sa ocitli zhruba 10m od levíc ktoré po chvíli začali naháňať antilopy sranda a obdivné pohľady začali. Samozrejmosťou boli slony , žirafy , byvoly …
Keď sa nám okružná jazda safari skončila išli sme do kempu na obed a pripravovali sme si batérie na druhú časť a to na plavbu loďou proti prúdu Nílu až ku známim vodopádom Murchinson falls. Plavba bola asi 3h dlha a po ceste sme videli nespočetné množstvá krokodílov a hrochov. Príručka tvrdila , že je to najhustejšia hrochmi obývaná časť na svete. Že vraj okolo 16000 na Km štvorcový. Musím povedať , že jeden z tých naj zážitkov na svete:). Po niekoľkých hodinách sledovania krokodílov, hrochov a rôznych iných druhov vtáctva a živočíšstva z korby lode sme sa konečne dostali ku vodopádom , samozrejme ale len z diaľky, pretože prúd bol na loď príliš silný a mohol by ju prevrátiť. Po nejakých tých minútach fotenia a natáčania sme sa vracali naspäť. Strávili sme krásny večer v kempe a s novými plánmi do ďalšieho dňa sme išli spať. Hneď ráno sme sa vydali znovu na vodopády ale tentokrát z pohľadu z hora. Dostať sa tam bolo dosť divoké kôli terénu a dokonca nás prenasledovalo aj nespočetné množstvo múch Tse-tse. Pri pohľade na vodopády nás zamrazila ich sila a znovu nás uistila , že patrí medzi tie najsilnejšie živle na svete. Odtiaľ sme sa vydali späť do kempu čo nám zabilo celý deň.Ps fotky zo safari som už dal do anglického článku tak kôli šetreniu miesta.
Následujúce týždne sme s Ninou a Capkom trénovali ako o život. Po trénivaní sme sa boli poprechádzať po okolitých dedinách a hneď sa na nás nalepilo asi 10 deťi, ktoré nám všetko poukazovali a naučili nás aj nejaké slová po Ugandsky , ukázali nám ako chodia do školy ako pestuju a podobne. Pre nás to bol velmi silný zážitok a asi na to doživotne nezabudnem.
Posledne dni nám nastúpalo veľa vody a tak sa Nina trošku aj bála trénovať na vlne ,pretože pod vlnou bol bordel ako u nás na kanáli a aj o dosť horší pravdepodobne aj dosť nebezpečný a tak sme sa rozhodli stráviť posledný týždeň v Hairy Lemone na vlne Nile Special ( keby ste náhodou nevedeli je pomenovaná podľa piva).
No a tu sa naša cesta 23. feb. končí a my smutne odchádzame domou.
Dúfam že sa Vám toto čítanie páčilo a striehnite na stránku či sa neobjaví niečo nové.
Autorom všetkých týchto fotiek je Vladimír " Capko " Cako.
S pozdravom
Peter, Nina, Capko
